História mesta Prešov a jeho dominanty – kostola sv. Mikuláša
Prvá historická písomná zmienka o Prešove je z roku 1247, keď boli mestu udelené mestské práva kráľom Belom IV. Dejiny Prešova nadobudli svoju jedinečnosť aj vďaka geografickej polohe mesta, kde vždy dochádzalo k stretu viacerých národov a národností (Slovákov, Ukrajincov, Maďarov, Nemcov, Poliakov, Židov atď.). Kultúrny vývin mesta bol poznačený konfesionálnou pestrosťou, ktorá sa utvárala zo skupín rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, evanjelikov, pravoslávnych či izraelitov. Každá z týchto etnických a náboženských skupín v jednotlivých historických etapách prispela svojím dielom aj do dejín hudobnej kultúry Prešova, aj keď nie všetky historické fakty sú nám známe a mnohé sú nám skryté z dôvodu nedostatku prameňov i nikdy neukončených bádateľských aktivít.
Hudobná kultúra miest sa už od stredoveku pestovala na pôde kostolov, kláštorov, škôl, v neskorších obdobiach aj divadiel, hudobných spolkov či hudobných škôl. Cirkev a šľachta, neskôr cirkev a mestá, od čias hudobného klasicizmu v osvietenskej spoločenskokultúrnej klíme Európy postupne i rozmáhajúce sa meštiactvo boli vždy mecenášmi hudby.
Mecénstvo hudby ako sociologická kategória vždy predstavovalo základnú inštitucionálnu i materiálnu bázu pre hudobnú tvorbu, produkciu a recepciu hudobného umenia duchovného, sakrálneho a sekulárneho zábavného a úžitkového charakteru. Chrámy jednotlivých konfesií boli vždy svojím osobitým a špecifickým spôsobom miestami, kde sa pestovala nielen sakrálna hudba, ale neskôr často krát suplovali aj neexistujúce alebo nedostatočné možnosti pre koncertné podujatia a celkový kontakt s umeleckou hudbou aj pre tie najnižšie vrstvy obyvateľstva.
Výnimočné postavenie v prešovskej hudobnej kultúre vždy zaujímal kostol sv. Mikuláša, predtým farský kostol, v súčasnosti od r. 2008 Konkatedrála sv. Mikuláša Košickej arcidiecézy. Je dominantou mesta nielen z architektonického hľadiska, ale od začiatkov svojej existencie bol aj miestom, kde sa pestovala sakrálna hudba ako hlavná oficiálna forma hudobného života v stredoveku a ranom novoveku. Kostol patrí medzi najkrajšie monumenty neskorej gotiky na Slovensku, je jedinou zachovanou gotickou sakrálnou stavbou v meste. Jeho pôvod siaha do predmestského obdobia. P. Švorc (2006) uvádza, že pravdepodobne už v 13. storočí na jeho mieste stál kostol nemeckej osady.1 Vlastný farský kostol si mesto postavilo koncom 40. rokov 14. storočia, dokladá to kráľovská listina z roku 1347.2 Viaceré stavebné úpravy a prístavby sa uskutočnili v priebehu 15. storočia.
Najradikálnejšie zásahy priniesla prestavba v rokoch 1502-1515, keď dostal kostol neskorogotickú podobu. Pôvodne bol okolo kostola cintorín, ohradený kamenným múrom, v prvej polovici 19. storočia ho však zrušili a zbúrali tiež múr. Ďalšie storočia priniesli už len menšie úpravy, väčšie zmeny sa diali už len z hľadiska vnútorného zariadenia. Kostol viackrát vyhorel3, novú, pseudogotickú strechu dostal v roku 1904. Dóm slúžil ako katolícky farský kostol do r. 1531, pokým až do času, keď väčšina mešťanov spolu s kňazmi Antonom Transylvanom a Bartolomejom Bognerom prijala Lutherovo učenie. Ďalších 140 rokov slúžil ako evanjelický chrám občanov nemeckej národnosti. Po obsadení mesta habsburgským vojskom v r. 1671 bol načas katolíckym kostolom, počas Tőkölyho povstania (1682-86) bol opäť evanjelický. V rokoch 1705-1711, počas povstania Františka II. Rákocziho zažil posledný krát éru fungovania ako evanjelický kostol. Od roku 1711 až do súčasnosti je rímskokatolíckym kostolom.
Pestovanie sakrálnej hudby – sociálne vrstvy hudobníkov a potenciálny repertoár
Z hľadiska nášho skúmania sú pre nás zaujímavé najmä dva organy, ktoré sú súčasťou sakrálneho objektu a boli dynamizujúcou podmienkou pre hudobné produkcie. V roku 1634, teda v protestantskom období bol postavený hlavný organový chór s organom na zadnej strane. Veľký organ sa skladá z 3480 píšťal, 20 zvonov a zvonkohry. Hudobná historička J. Petöczová (1993, s. 361) uvádza, že organ bol „prestavaný už v roku 1647“, a teda prešovskí organisti mali veľmi dobré podmienky na pestovanie náročnej sakrálnej hudby. Bočný chór s malým organom pochádza zo 17. storočia, skladá sa z 378 píšťal, z ktorých niektoré sú však dnes už nefunkčné. (Švorc et al., 2006). Z hľadiska štruktúry hudobného života v období 17. storočia pretrvával model zaužívaný už v renesančnom období. Centrom hudobného života v meste bol kostol a škola, boli veľmi úzko prepojené, najmä z personálneho hľadiska. Kantor, organista a trubač boli zamestnancami mesta. V Prešove to boli konkrétne organisti všetkých troch kostolov zodpovedajúci za hudobnú zložku v chráme, kantori ako cirkevní speváci na chóre, učitelia, dirigenti či skladatelia, a napokon trubači ako nová kasta mestských hudobníkov a iní príležitostní hudobníci (ludimajstri, juventutis instruktori či potulní muzikanti).
Pre 17. storočie je charakteristická prevažne protestantská kultúra. Tento zlom však nastal už v polovici 16. storočia, pretože zmena náboženskej ideológie mesta mala za následok aj zmeny v prešovskom hudobnom života. Mecenášmi hudobného života ostali naďalej mestá, cirkev a šľachta, a to ešte vo väčšej intenzite. L. Kačic (1996, s. 87) uvádza, že mestskí trubači (tubicines in turri, turnieri a pod.) boli organizovaní v cechoch, vežový majster mal od dvoch do štyroch pomocníkov (učni a tovariši), ich úlohou bolo „oznamovanie času a dôležitých udalostí“, mestské aj chrámové produkcie, bez ohľadu na konfesiu, ale boli povinní hrať aj na hostinách a zábavách, hrať signály, fanfáry a chrámovú hudbu. Boli to často multiinštrumentalisti, ovládali hru na dychové, sláčikové, prípadne klávesové nástroje. Okrem nich pôsobili v mestách aj potulní muzikanti, kaukliari, pištci, speváci – predstavitelia hudby nižších spoločenských vrstiev, najmä na trhoch a pod. Hudba na pôde cirkvi sa pestovala na kostolných chóroch, ktoré boli prepojené so školami, kde pôsobili kantor, rektor a organista. Kantor mal na starosti hudbu v kostole, tiež vzdelávanie v škole, väčšie kostoly mali aj post tzv. directora musiace. Doteraz najmenej preskúmaná je úloha šľachty a šľachtických rezidencií. Z archívnych materiálov vieme s určitosťou, že už v tej dobe si viacerí šľachtici vydržiavali vlastné kapely. Šľachtické kapely boli najmä v Bratislave, na vidieku najmä nižšia šľachta využívala viac ľudových muzikantov, o čom svedčia zborníky zo 17. a 18. stor. Východné Slovensko patrilo k štyrom hlavným centrám (popri Bratislave, stredoslovenských banských mestách, Spiši), resp. hudobnokultúrnym okruhom. Najvýznamnejšiu úlohu tu zohrávali Košice a Prešov. Prešovský inventár hudobnín (1661) dokladá, že napr. S. Capricorn bol známy na celom Slovensku, tento vzácny inventár obsahuje aj skladby prešovského organistu Georgea Plotza. Najcennejšou a vlastne jedinou hudobnou pamiatkou tohto obdobia je Prešovský graduál (Graduale Ecclesiae Hungaricae Epperiensis, 1635-1642), napísaný kantorom D. Bánskym4 pre maďarskú komunitu, nachádza sa v archívnych depozitoch Budapešti. Je to „jediná prešovská notovaná pamiatka zo 17. storočia“, ako uvádza Petöczová (1993, s. 357). Tento manuskript obsahuje širokú škálu dobového piesňového repertoáru.
V čase postavenia organa v roku 1634 bol prešovským organistom Johann Heinrich, v roku 1643 bol v slovenskom kostole v Prešove organistom Samuel Benedicti, v roku 1950 získal Prešov vynikajúceho a skúseného organistu Juraja Plotza, ktorý sa stal na ďalšie desaťročie jedným z najaktívnejších mestských hudobníkov. Katalóg hudobnín farského kostola v Prešove z roku 1661 (čo je aj rok úmrtia Juraja (Georgea) Plotza) prináša veľmi dôležité informácie o dnes žiaľ neznámej tvorbe tohto prešovského organistu. Dozvedáme sa z neho dôležitý fakt, že Plotzove skladby vyšli tlačou5, čo bolo v 17. storočí veľkou vzácnosťou. Zoznam eviduje jeho vlastné rukopisy v počte minimálne 16 explicitne označených, dnes však už neznámych diel. Hudobné nástrojárstvo reprezentovalo hlavne organárstvo. Pre slovenský barok sú typické jednomanuálové pozitívy so sýtym zvukom a drevenými píšťalami. Na východnom Slovensku pôsobil vynikajúci nástrojár Adam Bessler (cca 1625-1679), údajne aj vynikajúci prešovský mestský trubač. Trubači vytvárali charakteristický kolorit mesta, formovali sa postupne na sociálnu skupinu vážených umelcov-hudobníkov. Počas celého 17. storočia ich mesto Prešova zamestnávalo, aby slovami Petöczovej (1993, s. 363): „do ticha mestských ulíc oznamovali z veže farského kostola sv. Mikuláša čas (celú hodinu) a dvakrát denne, s výnimkou piatku, hrali na dvoch stranách veže po dve skladby.“6
Hudobné produkcie – inštrumentár a repertoár na chóre kostola v 18. a 19. storočí
Hudobné dianie na pôde farského kostola v priebehu 18. storočia tvorí najzaujímavejšiu ale pritom najmenej, resp. takmer vôbec neprebádanú etapu hudobných dejín Prešova. Jedným z mála zachovaných svedectiev o hudobnom inštrumentári je len existencia záznamu z kánonických vizitácií z roku 1814, kde nachádzame súpis hudobných nástrojov vo vlastníctve kostola.7 V súčasnosti nie je ani dosť dobre možné zistiť, v akom stave je notový materiál, napriek ústne tradovanej informácii o tom, že najväčší podiel v ňom tvoria práve hudobniny z 18. storočia. Naposledy sa touto problematikou zaoberala na konci 70. rokov 20. storočia najvýznamnejšia bádateľka obdobia hudobného klasicizmu na Slovensku D. Múdra (1978), pričom zhrnula iba zopár známych faktov a skonštatovala, že notový materiál je minimálne doložený, čo však nepovedala – hlavne neprístupný – nesprístupnený.
Ako uvádza Múdra (1978, s. 3) vo svojej štúdii, na odpisovaní hudobnín sa v tom čase podieľali hudobníci Václav Liball, Christophorus Kirchner, na prelome storočí istý Pauk a Ján Barent. Z repertoáru sa zachovali skladby J. a M. Haydna, J. J. Rybu, bratov Žaškovských, L. Hoffmana, J. A. Discata, J. Gravaniho, Johna Müllera, F. Kauera, K. Kemptera, J. Wiesnera, A. Zimmermana a mnohých ďalších. Objavili sa tu však aj neznáme skladateľské mená ako Renherik, Schilha, A. Zangl, J. G. Zangl, Sr. Cecília Magulová a celá plejáda ďalších, ktorí sa podľa našich zistení nachádzajú iba v prešovských notových pamiatkach, to značí že predstavujú doposiaľ ešte nespoznaných regionálnych či lokálnych skladateľov, ktorých tvorbu by bolo potrebné preskúmať a podrobiť komparácii so známym dobovým repertoárom.8 Keďže notový materiál toho času nie je sprístupnený pre stavebné úpravy v chráme, môžeme tieto vývody robiť iba na základe jediného existujúceho novšieho súpisu hudobnín z pera A. Harsághyho, ktorý vznikol cca v 80. rokoch 20. storočia.
Za významný z hľadiska vnesenia nového svetla do bádania považujeme naše spracovanie prehľadu muzikantov v službách mesta Prešov v rokoch 1720-1850. Tento prehľad je výsledkom mravenčej práce s desiatkami dokumentov uložených v depozite Štátneho archívu MV v Prešove.9 Sú to dokumenty ako Účtovná kniha mestskej pokladne, Pokladničný denník mesta Prešov, Kniha záznamov výplat, Kniha poznámok o mzdách, Kniha záznamov o vyplatených mzdách a pod. Podľa týchto dokumentov si vieme urobiť obraz o dobe pôsobenia hudobníkov, o ich hudobníckych funkciách, zmenách vo výkone hudobníckych funkcií i o honorároch za ich činnosť pre mesto a cirkev. Môžeme ich roztriediť do troch skupín: organisti, trubači a speváci (diskantisti, altisti, tenoristi, basisti), pričom niektoré funkcie sa časom kumulovali či prekrývali. Z hľadiska potenciálnej hudobnej tvorby (napr. trubač a skladateľ Joseph Janigh, neskôr pozvaný k pôsobeniu do Košíc) a významu uvedieme mená niektorých organistov a trubačov v krátkom historickom priereze ale logickým výberom, pretože rozsah nášho príspevku nám nedovoľuje tento novokreovaný zoznam uviesť detailne celý. V 18. a prvej polovici 19. storočia pôsobili ako organisti títo hudobníci (v zátvorkách uvádzame roky ich pôsobenia): Jacobus Zelencsik (1722 – 1739), Paulo Fejervary (1740 – 1752), Georgio Torner (1753 – 1764), Andrea Volanek (1767 – 1776), Josepho J. Lenger (1777 – 1781), Josepho Pantke (1782 – 1791), Joannes Szilvay (1792 – 1805), Christophorum Kirchner (1805 – 1749), po ňom Carolus Schmidth od r. 1850. Z toho prehľadu vidíme, že funkcia organistu bola pomerne stabilná a dlhodobá, zrejme aj dostatočne atraktívna z hľadiska finančného. Ako trubači pôsobili Andrea Kornicisz (1722 – 1740), Georgio Krausz (1741 – 1745), Mattias Szluhovinyi (1746 – 1756), Francisco Dittrich (1757 – 1775), paralelne s ním Joanni Prihoda (1757 – 1762), ktorého vystriedal Joanni Gorlicsky (1763 – 1775), ďalej potom Adam Molnar (primarius turnerus, 1776-1809), rok po ňom a paralalne s ním Joseph Urtespacher (1777 – 1793), Michael Nijerak (secundarius turnerus, 1794 – 1810), potom ho vystriedal Joseph Janig (1810 – 1824), súbežne aj Michal Villecz (1816 – 1824), Ignatius Emericus Novak (1825 – 1831), napokon v rokoch 1832 – 1864 Carolus Herfurth, ktorý je v účtovných knihách od r.1839 vedený nie ako turnerus ale už ako regenschori.10
Od roku 1844 prevláda v zápisoch maďarčina, v 50. rokoch 19. storočia sa presnosť záznamov stráca, položky sú zaznamenané nedôsledne. V 60. rokoch sú záznamy v maďarských účtovných knihách úplne nepresné, oproti záznamom latinským z predchádzajúcich desaťročí. Neskoršie záznamy ako musicus nám neumožňujú presne pomenovať profesiu. Začiatkom druhej polovice 19. storočia malo mesto už aj dvoch platených fagotistov a neskôr aj dvoch hornistov (lesný roh). Vo funkciách spevákov i inštrumentalistov sa vyskytujú už väčšinou maďarské mená. Pri pomenovaní celej plejády týchto aktívnych hudobníkov nastáva priestor pre komparáciu s notovým materiálom, ktorý by po sprístupnení potenciálne mohol priniesť nejedno zaujímavé odhalenie z hľadiska objavovania lokálnych a regionálnych tvorcov (tzv. kleinmeister) spätých s Prešovom.
Od 19. storočia po súčasnosť
Na prelome 18. a 19. storočia hudobné produkcie na pôde farského katolíckeho kostola naozaj prekvitali, a to najmä v čase účinkovania českého hudobníka Jána Čermáka a organistu Jána Szilvayho. Takmer celú prvú polovicu 19. storočia (v rokoch 1805 – 1749) bol organistom Krištof Kirchner (1805-1849), aktívny aj ako skladateľ, jeho dielo doposiaľ nebolo prebádané. Ako speváci pôsobili aj Ján Viravský (1806-1815), Anton Janig a jeho brat, trubač a hudobný skladateľ Jozef Janig (1784-1837). Významnou osobnosťou bol Karol Herfurth (1790-1864), známy ako dirigent v košickom a prešovskom divadle, inak najmä skladateľ svetskej hudby, ktorého hudobného tlače boli známe na území dnešného Maďarska, dokonca aj v samotnej Budapešti. Tematikou pestovania duchovnej sakrálnej hudby na pôde kostola sv. Mikuláša v Prešove sme sa bližšie zaoberali v našej štúdii (Kopčáková, 2011), na ktorú čitateľa odkazujeme. V mapovaní hudobných produkcií v druhej polovici 19. storočia existujú určité medzery a rezervy, ktoré sú naplánované ako predmet nášho vedeckého bádania v blízkej budúcnosti.
Celkovo môžeme konštatovať, že v 20. storočí pulzoval na chóre rušný hudobný život, ktorý je čiastočne podchytený a zdokumentovaný už aj v konkrétnych kronikách Zboru a orchestra pri kostole sv. Mikuláša. Tieto kroniky sú vo vlastníctve tejto komunity nadšencov pre duchovnú hudbu a spev. Podstatné je, že kontinuita hudobného života je až do týchto čias zachovaná, to značí, že Prešov patrí medzi jedno z niekoľkých krajských miest (popri kultúrnych centrách ako Bratislava či Košice), kde sa na najväčšie cirkevné sviatky v roku (najmä vo Vianočnom a Veľkonočnom čase, na Sviatok všetkých svätých resp. pamiatku zosnulých) organizujú hudobné produkcie a hrajú sa omšové cykly – skvosty z pera najvýznamnejších hudobných tvorcov vôbec (napr. W. A. Mozart, J. S. Bach, F. Schubert a mnohí ďalší).
Určitým spestrením sú v posledných dvoch desaťročiach aj snahy dirigenta S. Šarišského prezentovať príležitostne aj takmer neznámu tvorbu lokálnych skladateľov (C. Herfurth, A. Janigh, J. A. Zangl, K. Kirchner a pod.). Tieto aktivity sú neoceniteľné z hľadiska spoznávania nášho zatiaľ neobjaveného kultúrneho dedičstva a jeho sprístupňovania prešovskej kultúrnej verejnosti na posvätnej pôde kostola, ktorý bol po celé stáročia dominantou mesta.