Autor Jan Bednarcak

Benefičný koncert Hallelujah – stretnutie s ľudskosťou a krásou v sakrálnom priestore

Znejúca hudba a svetlo osvetľujúce a odkrývajúce krásu sakrálnych pamiatok v prítmí Konkatedrály sv. Mikuláša v Prešove naplnili tento sakrálny priestor na jeden večer intímnou atmosférou solidarity a pomoci. Stretli sa tu ľudia, Prešovčania, ktorí sa rozhodli podporiť záchranu 300-ročnej kultúrno-historickej pamiatky, renesančno-ranobarokového organu z konca 17. storočia. Benefičný koncert Hallelujah zorganizovalo Občianske združenie Prešovská gotika ako ďalšiu z mnohých aktivít na podporu obnovy a generálnej opravy tohto kráľovského hudobného nástroja.

Koncertný večer otvorila baroková skladba J. Stanleya Trumpet Voluntary, v presvedčivej technickej a zvukovej interpretácii českého organistu Václava Uhlířa, na ktorú vysokou umeleckou kvalitou nadviazala skúsená zbormajsterka a dirigentka Tatiana Švajková s miešaným speváckym zborom Prešovskej univerzity – Nostro Canto. Zbor disponuje vysokou hlasovou a interpretačnou kultúrou, nadčasovým zvukom, výrazovou sugestívnosťou, čo umocnilo silný a hlboký umelecký dojem z brilantnej interpretácie skladieb G. A. Pertiho Inter Vestibulum, N. Bodnára Ad Sidera (K hviezdam) – z cyklu Fiat lux pre miešané zbory a P. Machajdíka Domine – pre miešané zbory a zvony.

Ľahučké a priam mysteriózne zaspievané piana opäť vystriedal zvuk organu, ktorý poslucháčov preniesol do obdobia barokovej hudby. V expresívnej zvukovej interpretácii Václava Uhlířa zaznela skladba J. S. Bacha – Fantázia g mol.

Výnimočný hosť večera – podmanivý slovenský barytón – s bravúrnym, ale aj ľudsky milým a príjemným prejavom, operný spevák Martin Babjak sa spolu s vynikajúcim klaviristom Danielom Buranovským postarali o hlboký duchovný a emocionálny zážitok precítenou, presvedčivou a umelecky pôsobivou interpretáciou skladieb G. Bizeta Agnus Dei, Alessandra Stradellu Aria Di Chiesa, A. Dvořáka: Hospodin je můj pastýř; Slyš, ó Bože, volání mé; Zpívejte Hospodinu píseň novou z cyklu Biblické písně a Otče náš M. S. Trnavského. Milým prekvapením bol kúzelný duet G. Donizettiho Ave Mária s talentovanou sopranistkou Miriam Brandisovou.

V ďalšej časti programu sa predstavil ženský spevácky zbor VOCALS, ktorý pôsobí pri Parku kultúry a oddychu v Prešove, pod vedením zbormajsterky Bronislavy Feckovej. Výnimočnú atmosféru v publiku zbor dotvoril dramaturgicky nápaditým zaradením poslucháčsky príťažlivých a emotívnych skladieb F. Biebla pre dva zbory a sólistu – Ave Mária a G. Sorga Agnus dei (Baránok Boží).

Majestátnosť chrámového priestoru a pozitívne emocionálne odozvy publika v chráme umocnila nežná a vrúcna melódia Gomézovej Ave Márie a slávna téma E. Morriconeho Nella Fantasia v muzikálnom prejave a dynamickom nasadení ľahučkého a farebného sopránu Miriam Brandisovej.

Záverečná časť koncertu patrila pomyselnej rozlúčke so vzácnym organom skladbou L. Boёllmanna Gotická suita, opäť v podaní organistu Václava Uhlířa. Úplným vrcholom večera bolo Maestoso Tutti Suchoňovej skladby Aká si mi krásna a azda najznámejšej skladby C. Francka Panis Angelicus (Chlieb anjelský), ktorá priam symbolicky podčiarkla a uzavrela myšlienku večera, a to podporiť a pomôcť dobrej veci, obnove a záchrane svätomikulášskeho organa…aj takto sa môžeme stávať „anjelským chlebom“ pre potreby tohto sveta a druhých ľudí…

doc. PaedDr. Zuzana Sláviková, PhD.

Prešovské hudobné nebo potešia Babjak, Uhlíř, Brandisová a ďalší

Boľačky zahojí nádherná hudba

Nuž, v boji o grant Nadácie VÚB Poklady Slovenska) sme my, Prešovčania a Šarišania akosi neuspeli, ale ako optimisticky konštatoval štatutár občianskeho združenia Prešovská gotika Ing. František Zborovský „…bitku sme síce nevyhrali, ale to neznamená, že by sme mali zahodiť flinty do žita. Dôležitý je cieľ a cesta k nemu. Tým je pre nás úspešné zavŕšenie finančnej zbierky na kompletnú opravu skvostného organu v prešovskej konkatedrále sv. Mikuláša. V prvom rade by som však chcel touto cestou poďakovať všetkým, ktorí nám svojimi hlasmi nielen pomohli dôstojne zvládnuť celorepublikové súťaženie, ale zároveň nám aj vyjadrili svoju dôveru a podporu. Ľutujem iba, že z praktických dôvodov nemôžeme každému z nich poďakovať menovite. Zaslúžia si to, ale neradi by sme nechtiac na niekoho zabudli a spôsobili tak krivdu. Takže ešte raz ďakujeme, ďakujeme a ďakujeme!“

Ani to tak veľa naviac nechcelo a vzácny prešovský organ by dostal na opravu celkom slušný finančný obnos. Neuspeli sme a tak musíme skladať korunku ku korunke, vlastne, jurášik k jurášiku. Chudoba však vraj cti netratí a nemala by stratiť ani odvahu popasovať sa s nepriazňou osudu. Tak ako povedal F. Zborovský, dôležité je dosiahnutie vytýčeného cieľa. Jedným zo schodíkov na ceste k nemu je pripravovaný koncert mimoriadnej dimenzie, ktorého úlohou je získať aspoň neveľký obnos na konto opravy organu. Takže teraz o ňom:

OZ Prešovská gotika pripravuje výnimočný hudobný sviatok vo forme benefičného koncertu HALLELUJAH, ktorý sa uskutoční vo štvrtok 26. apríla 2018 so začiatkom o 20.oo h v konkatedrále sv. Mikuláša, teda v priestore nášho známeho organu. Celý koncert bude zaznamenávaný televíziou RTVS a vo vhodnej chvíli odvysielaný.

Bude to skutočný sviatok pre všetkých milovníkov vážnej hudby. Zárukou vysokej kvality sú mená účinkujúcich umelcov: Martin Babjak – barytón, Václav Uhlíř (ČR) – organ, Miriam Brandisová – soprán, ženský spevácky zbor VOCALS a miešaný zbor NOSTRO CANTO.

Ako je pri všetkých kultúrnych akciách, organizovaných OZ Prešovská gotika zvykom, aj na tento koncert je vstupné ľubovoľné, podľa možností návštevníkov koncertu.

Pripomíname, že OZ stále ponúka možnosť príspevku na organ formou „Adoptuj si svoju píšťalu“, a formami donorstva a partnerstva. So štatútom týchto úrovní sa záujemcovia môžu oboznámiť na www.presovskagotika.sk, kde môžu získať aj ďalšie informácie o činnosti združenia i o programe samotného koncertu. Takže, dovidenia pri organe, priatelia…!

Milan Országh

Blíži sa ďalší organový sviatok, tentoraz v Prešove

Kto, keď nie my?

Záver obdobia sviatkov lásky, pokoja a štedrosti sa nezadržateľne blíži a nasledujúca pozvánka združenia Prešovská gotika bude jeho výnimočne krásnou a príjemnou bodkou. A keďže aktivity členov tohto združenia sú už dnes všeobecne známe, s radosťou môžeme prezradiť, že opäť pôjde o hudobný sviatok, ktorý zapadá do cyklu ušľachtilých aktivít v spojení so záchranou jedinečného organa v prešovskej konkatedrále sv. Mikuláša. Kde a kedy sa toto podujatie pre milovníkov kvalitnej hudby uskutoční?

Ďalšie ohnivko reťaze organových koncertov, ktoré si získavajú čoraz väčšiu obľubu šarišského hudobného zázemia, sa uskutoční v nedeľu 7. januára 2018 vo františkánskom kostole sv. Jozefa so začiatkom o 16. hodine. Ako nás informovali organizátori zo združenia Prešovská gotika, bude to novoročný koncert v duchu vianočných a trojkráľových sviatkov, uzatvárajúci toto každoročne radostné obdobie v našom meste. Symbolika a tradície Vianoc sa naplno prejavia aj v zostavenom programe, prevládať budú vianočné a kolednícke melódie, známe v každej rodine. Hlavnými protagonistami dvojnásobne sviatočného popoludnia budú ženský spevácky zbor Vocals s majsterkou organu a spevu Miriam Brandisovou. Výťažok podujatia bude použitý na konto záchrany svätomikulášskeho organa.

Členovia združenia Prešovská gotika zároveň využívajú tento priestor na poďakovanie dnes už existujúcim partnerom projektu záchrany (de facto majiteľom nových píšťal organu), všetkým dobrovoľne a nezištne účinkujúcim v jednotlivých organových koncertoch na území prešovského okresu počas roka 2017 a mediálnemu partnerovi v podobe redakcie Prešovského večerníka za pomoc a ústretovosť, bez ktorých by podobné dobročinné aktivity mali iba veľmi malé šance na úspech. Výnimočná vďaka patrí pánovi dekanovi farnosti sv. Mikuláša PhDr. Mgr. Jozefovi Dronzekovi, PhD., ktorý podnietil vznik ušľachtilého projektu záchrany svätomikulášskeho organa a stal sa hybnou silou nielen dobrovoľného združenia Prešovská gotika, ale aj mnohých ďalších cirkevných aktivít na území nášho mesta. Aj jeho zásluhou sa počet ľudí, pre ktorých sa myšlienka záchrany organu stala vecou vlastného presvedčenia a snáh, bezmála každodenne rozširuje. V súlade s jednoduchým vzťahom – tento organ je náš spoločný klenot, kto sa teda má postarať o jeho záchranu pre budúce generácie, keď nie my?

Všetkým ľuďom dobrej vôle a otvorených sŕdc zároveň prajeme požehnaný a šťastný rok 2018.

Milan Országh

Ľudia, poďme sa porozprávať o našom vyše tristoročnom organe

Prešov je požehnané mesto

Áno, je to už raz tak, staručký organ v Konkatedrále sv. Mikuláša je náš. Zanechali nám ho naši pradedovia, ako dôkaz o svojej múdrosti a štedrosti, ale i láske k Bohu, mestu, hudbe a potomstvu. Odkázali nám tento organ rovnako, ako množstvo ďalších historických pamiatok, svetských i sakrálnych, ktoré v našom meste stále obdivujeme a tešíme sa z nich.

Zo skupinky českých reštaurátorov organov a umeleckých pamiatok pri ich nedávnej obhliadke reálneho stavu organu zaznelo: – Prešov je požehnané mesto! Má organ, ktorý určite patrí medzi desať najlepších a najcennejších v Európe!

My, Prešovčania, by sme mali tieto dve vety v sebe poriadne prežuť, zamyslieť sa nad nimi a potom sa rozhodnúť, ako k oprave tohto jedinečného zvukového telesa, ktorou by sa malo dostať do pôvodného stavu, prispejeme. Znovuzrodenie organa by sa malo pre nás stať vecou cti, pretože naši pradedovia ho prenechali nám všetkým. Bez ohľadu na to či je ten alebo onen malý alebo vysoký, tučko alebo tenký ako cverna či ide o brunetku alebo svetlovlasú devu, evanjelika či katolíka alebo pravoslávneho, bohatého, chudobného, pekára, farára alebo úradníka či nedajbože politika. Organ, to je zrkadlo a jeden z koreňov našich dejín, našej existencie a pôvodu, ktoré nám nastavili naši predkovia, aby sme nezabudli na to, odkiaľ pochádzame i kto vlastne sme.

Ďalším požehnaním pre naše mesto sú ľudia. Tí z nás, ktorí keď sa dozvedeli, že organ v podstate dožíva, dali hlavy dohromady a vedení srdcami založili združenie Prešovská gotika (12/2016). S cieľom urobiť všetko pre to, aby organ zachránili a keď to bude možné dosiahli, aby sa raz opäť zaskvel vo svojej pôvodnej hudobnej, technickej i duchovnej kráse. Možno si mnohí z milovníkov vážnej hudby všimli cyklus organových koncertov, uskutočnených v rámci tohtoročnej Prešovskej hudobnej jesene. To bolo tiež dielo ľudí zo spomínaného združenia, ktorí už medzitým organizovali ďalšie podujatia. A takto zbierajú eurko ku eurku, veď podľa predbežných odhadov je potrebné na tú najzákladnejšiu opravu, zaručujúcu prežitie organa, minimálne takých 300 tisíc eur. To je suma, čo?

Iniciatívy združenia Prešovská gotika sú mnohostranné, informácie o nich sú priebežne na webovej stránke www.presovskagotika.sk. Okrem „malých“ organových koncertov v našom meste alebo okolitých farnostiach, z ktorých výťažok (poväčšine iba niekoľko eur) putuje na konto organu, v priebehu 48. týždňa pribudol 3 800€ grant z Komunitnej nadácie Veľký Šariš, v rámci programu Šariš ľuďom IV. Výberová komisia nadácie takto schválila a podporila projekt združenia „Obnova píšťal registra pre rekonštrukciu Svätomikulášskeho organa“.

Združenie Prešovská gotika už síce má 25 donorov, ktorí finančne podporili svoju adoptáciu píšťaly organu po tisíc €, ale, ľudia, tých píšťal je 3 480! Nuž, možno že práve v tomto štedrom predvianočnom čase sa rozhodnú pre adopciu „svojej“ píšťaly aj ďalší obyvatelia mesta či regiónu alebo firmy v nich pôsobiace. Chýba ešte generálny partner a hlavní partneri. Našťastie, mediálny partner projektu obnovy už žije, je ním Prešovský Večerník. Ba odvahu našiel aj jeden partner, spoločnosť LUX Prešov, čistiace služby.

A keď už hovoríme o našom spoločnom organe, pripomíname, že združenie Prešovská gotika spolu s Rímskokatolíckou farnosťou v Tulčíku pripravujú pre milovníkov organovej hudby a spevu „Adventný koncert pre organ a naše deti“. Uskutoční sa v piatok 15. decembra od 16.30 hod., za organom bude známa umelkyňa Miriam Brandisová. Vstupné je dobrovoľné, ale môžu prísť aj tí, ktorí sa rozhodli adoptovať si ďalšiu píšťalu prešovského organového klenotu. 

Milan Országh

Podiel kantorov na tvorbe a hudobných produkciách na chóre rímsko-katolíckeho kostola sv. Mikuláša v Prešove v priebehu 18. a 19. storočia

Slávka KOPČÁKOVÁ

Anotácia: Štúdia predstavuje prvú sondu do hudobného života východoslovenskej metropoly z hľadiska výskumu života a tvorby kantorov ako dynamizujúcich činiteľov jeho rozvoja. Zistiť informácie o pôsobení kantorov ako hudobníkov v službách mesta a cirkvi v Prešove je možné len na základe záznamov magistrátu, účtovných kníh, matrík a ďalších dokumentov. Na báze existujúcich archiválií sme uskutočnili analýzu cez záznamy o obsadených platených miestach mestských hudobníkov, jej výsledkom je prvý (aj keď neúplný) menný zoznam kantorov. Z hľadiska výskytu ich hudobnej tvorby v zbierke hudobnín farského kostola sv. Mikuláša v Prešove sa nám nepodarilo načrtnúť žiadne závažnejšie konštatácie o výskyte a početnosti ich hudobných diel a v nadväznosti na to ani prvé hodnotenia o ich skladateľskom prínose pre oblasť sakrálnej tvorby. To je perspektíva pre naše ďalšie výskumy.

Uvažovať o kantoroch ako dynamizujúcich činiteľoch rozvoja hudobného života mesta je možné prostredníctvom historických dokumentov, ktoré však často majú neúplnú, medzerovitú či fragmentárnu povahu, niekedy nie sú k dispozícii vôbec. Sledovať líniu aktivít kantorov je možné viacerými cestami, resp. z viacerých uhlov pohľadu. Vymedziť ich kantorskú činnosť najmä ako činnosť pri vzdelávaní a hudobnej výchove je zvyčajne problematikou výskumu školských systémov a špecifického zamerania historika na otázky hudobného vzdelávania. Archiválie tohto typu, ak sú dostatočne precizované a obsahovo hutné (tabelárne prehľady, spisy obecných a cirkevných škôl, zmienky hodnotiteľov pri výbere na uvoľnené miesto, komentáre školdozorcov o tom, čo všetko uchádzač preukázal a pod.), nám môžu prezradiť pomerne mnoho aj o disponovanosti kantora pre samotnú hudobnícku činnosť. Druhou cestou je prvé sondy resp. pokusy vytvoriť obraz o ich tvorbe realizovať cez výskum hudobných pamiatok, najmä v rámci často torzovito zachovaných hudobných archívov kostolov (sakrálne hudobné diela ako ofertóriá, pastorale, piesne cez rok a k sviatkom a ďalšie druhy vokálnej alebo vokálno-inštrumentálnej hudby). Mapovať ich hudobnícke aktivity, hudobnícke posty a na ne nadväzujúce inštrumentálne schopnosti, frekvencie realizácie hudobných produkcií atď. je parciálne možné najmä na základe záznamov magistrátu, účtovných kníh, iných dokladov o ich príjmoch či záznamoch o príjmoch a výdavkoch rozličných spolkov, kantorátov, cechov a pod.

Výskum problematiky hudobnej tvory a pôsobenia kantorov nám trochu komplikuje skutočnosť, že chápanie povahy činnosti, postavenia a úlohy kantora v náboženskej a kultúrnej societe môže do určitej miery podliehať premenám ako temporálne, tak aj z hľadiska konfesie, regiónu a veľkosti sídla jeho pôsobenia. Tieto metamorfózy sú zákonité, pretože tradícia kantorstva pretrváva mnoho storočí, objavuje sa už v stredoveku. Termín kantor označoval cca od 6. storočia predspeváka v kostole či vedúceho zboru schola cantorum. Už v ranom novoveku evanjelické a. v. cirkevné spoločenstvá v mestách od 16. storočia vytvárali kantoráty, v ktorých kantor niesol hlavnú zodpovednosť za hudobný život v meste. Janka Petöczová uvádza, že v hudobnohistorických textoch sú v súčasnosti vyšpecifikované dva pojmy: „slovo kantorstvo sa používa na označene povolania, kým slovo kantorát sa stalo relevantným termínom pre najširšie označenie hudobnokultúrneho organizmu evanjelickej a. v. (luteránskej) mestskej hudobnej kultúry, zohľadňujúcej osobitosti kantorskej služby pre evanjelické cirkevné obce.“1

1 PETŐCZOVÁ, Janka. Hudba ako kultúrny fenomén v dejinách Spiša. Raný novovek. Bratislava : ÚHV SAV, 2014, s. 59.

2 Prvá písomná zmienka o Prešove sa objavuje v r. 1247, keď boli mestu udelené mestské práva kráľom Belom IV. V roku 1299 udeľuje kráľ Ondrej III. mestu mestské výsady, v r. 1347 kráľ Ľudovít I. udeľuje titul slobodného kráľovského mesta. V 14. a 15. storočí zaznamenáva mesto veľký hospodársky rozkvet sprevádzaný stavebným ruchom.

3 PETŐCZOVÁ, Janka. Prešovskí mestskí hudobníci v 17. storočí. In Slovenská hudba (19), č. 3-4, s. 357-366. Táto štúdia ponúka doposiaľ najúplnejší prehľad o hudobných tvorcoch a ich pozíciách v organizme hudobnej kultúry mesta Prešov.

4 KAČIC, Ladislav. Renesancia. In ELSCHEK, Oskár (Ed.) a kol.: Dejiny slovenskej hudby o najstarších čias po súčasnosť. Bratislava : ÚHV SAV a ASCO, s. 64-66.

5 Trubači boli organizovaní na princípe cechu; spoluúčinkovali v chrámových produkciách, v kostoloch oboch konfesií, ak boli v meste zastúpené. Vežový majster mal 2-4 pomocníkov (učni a tovariši), mal na starosti

V 16. storočí mesto Prešov patrilo medzi slobodné kráľovské mestá Uhorského kráľovstva.2 Z miest tzv. pentapolitany (Košice, Levoča, Prešov, Bardejov, Sabinov) patrili jemu najbližšie mestečká Bardejov a Sabinov priamo do Šarišskej stolice, ktorej bol centrom. Prosperujúce mestá poskytovali vynikajúce podmienky pre rozvoj hudby, centrom hudobného života bol kostol a škola, v ich úzkom prepojení. Hlavné hudobnícke povolania boli kantor, organista a trubač, ktorí boli zamestnancami mesta.3 Už v tomto období sa v účtovných knihách miest nachádzajú zmienky o platbách mesta za ich služby. Ako uvádza Ladislav Kačic, kantorom sa nazýval cirkevný spevák na chóre, učiteľ, dirigent atď., ktorý vyučoval v latinskej škole, bol súčasne aj skladateľ a interpret. Organista zodpovedal len za hudobnú zložku v chráme, stál vyššie ako kantor, inštrumentálne sprievody pri obradoch, skladateľ, tiež musel mať dobrý hlas a ovládať aj iné nástroje, prípadne i konštruktér organov.4 Pri kumulovaní funkcií (napríklad z finančných dôvodov úsporných opatrení či vyťaženosti a pod.), mohol byť kantorom prípadne aj trubač, ten už od 12.-13. storočia zabezpečoval signalizačná funkciu, hrával na veži.5 oznamovanie času, udalostí (signály, fanfáry), produkcie kostolné (chrámová hudba, bez ohľadu na konfesiu) ako aj na hostinách a zábavách. Trubači ovládali hru na dychové, sláčikové, príp. klávesové nástroje.

6 Na kostolnom chóre so školami sa niekedy ešte zmieňuje aj funkcia rektora (etymologicky rehoľný funkcionár v rímskokatolíckej cirkvi resp. najvyšší hodnostár cirkevnej školy).

7 Ref. 4, s. 75 a ď.

8 MÚDRA, Darina. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku II. Klasicizmus, Bratislava : SHF, 1993, s. 28.

9 Mestskí hudobníci (trubači a ich pomocníci) boli naďalej vysoko spoločensky vážení, až koncom epochy začali strácať na význame. Z mestskej pokladnice bol platený aj učiteľ (kantor, ludirektor, príp. riaditeľ, či dirigent mestského divadla).

10 LENGOVÁ, Jana. Vývoj duchovnej hudby na Slovensku v 19. storočí. In Duchovná hudba v 19. storočí. Bibliotheca Musicae Neosolinsis, zv. 2. Banská Bystrica : Nadácia J. L. Bellu, 1995, s. 15.

V 17. – 18. storočí tento model pretrvával, pričom mestá a cirkev patrili (popri šľachte) k hlavným mecénom umenia. V mestách a chrámoch súčasne pôsobili mestskí trubači (tubicines, turnieri a pod.), organizovaní v cechoch ako nová vrstva mestských hudobníkov, veľmi často to boli multiinštrumentalisti. Na kostolnom chóre so školami pôsobil kantor, rektor a organista. Kantor mal na starosti hudbu v kostole, tiež vzdelávanie v škole.6 Väčšie kostoly mali post directora musiace, čo bola najvyššia možná funkcia, ktorá prestavovala post mestského hudobného riaditeľa, ktorý zodpovedal za hudbu o viacerých kostoloch.7 Na tomto poste bol hudobník povinný aj komponovať cirkevné kompozície, preto často hľadal možnosti resp. úľavy od učenia v škole.

V 18. storočí, v období hudobného klasicizmu na Slovensku pretrvávali dva modely hudobného života: starší (nadvláda mecénstva cirkvi) a novší (mecénstvo šľachty, postupne nahradeného mecénstvom meštianstva), ktorý sa uplatnil iba v najväčších mestách.8 Spoločenské postavenie hudobníkov kopírovalo starý model z predchádzajúcich storočí: hudobník bol hlavne v službách cirkvi (regenschori, organista, spevák, člen orchestra). Na chóroch hrali hudbu jednak cirkvou platení profesionáli a jednak príležitostne odmeňovaní dobrovoľníci.9 Terminologicky je potrebné objasniť ešte pojem regenschori, ktorý pôsobil ako správca chóru, organista, teda človek zodpovedný za cirkevnú hudbu v kostole. Táto funkcia sa objavuje v katolíckej cirkevnej službe v 19. storočí. V menších mestečkách či dedinách bol zvyčajne kantorom (kumulujúcim viaceré posty) učiteľ.

Tento model kopírovala aj bežná cirkevná prax liturgickej hudby v 19. storočí. Hudobníci farského kostola sv. Mikuláša boli platení buď cirkvou alebo magistrátom. Jana Lengová10 vo svojich výskumoch uvádza, že v polovici 19. storočia existoval približný model 12 systemizovaných miest hudobníkov: regenschori, organista, štyria vokalisti (soprán (canto), alt, tenor, bas), štyria hráči na sláčikových a dvaja hráči na dychových nástrojoch. Miesta sa obsadzovali konkurzom, predpokladalo sa ovládanie aspoň dvoch hudobných nástrojov a schopnosť zastúpiť v prípade potreby vokalistu.11 Prehľad o platených hudobníkoch v službách mesta a cirkvi v Prešove síce nepotvrdzuje takéto plné obsadenie (platených je cca do 6 hudobníkov), avšak treba rátať aj s účasťou nadaných amatérov a pod., sporadicky platených či spievajúcich pravdepodobne aj bez honorovania.12

11 Neskoršie (od 30. rokov19. storočia) nachádzame v účtovných knihách mesta Prešov napríklad aj platenú funkciu fagotistu.

12 Sakrálne hudobné produkcie sa z veľkej časti odohrávali na dvoch chóroch (západný a bočný) konkatedrály sv. Mikuláša v Prešove, ktorá bola stáročia tepnou hudobného života mesta. Začiatok stavby dómu sv. Mikuláša (dnešnej konkatedrály, od r. 2008) sa datuje medzi roky 1502-1505. U v priebehu 16. a 17. storočia už na jeho chóre pulzuje rušný hudobný život sprevádzaný produkciami importovanej hudby, ale aj hudby domácich autorov, dokladuje to napr. dnes už stratený Súpis hudobnín Georgia Plotza, zmienený v inventári hudobnín kostola z r. 1661, obsahujúci importovaný repertoár ako aj jeho vlastné diela.

13 ŠA PO, Magistrát, inventárna kniha č. 114, inv. č. 2266/557-2385/680, sú to desiatky dokumentov s názvom: Účtovná kniha mestskej pokladne, Pokladničný denník mesta Prešov, Kniha záznamov výplat, Kniha poznámok o mzdách, Kniha záznamov o vyplatených mzdách z rokov1808-1825 a pod.

14 Našim cieľom nebolo vymenovať všetkých hudobníkov, keďže sme tak prehľadovo urobili v našich predchádzajúcich výskumoch. Pozri napr. KOPČÁKOVÁ, Slávka. Podoby a tradícia pestovania duchovnej hudby na chóre kostola sv. Mikuláša v Prešove na začiatku 19. Storočia. In Kresťanská kultúra a jej miesto v dejinách východného Slovenska.(Ed.) M. DOMENOVÁ. Prešov : Cofin a.s., Prešov, 2011, s. 63-77.

15 Existujú dve vysvetlenia. Prvé z nich je, že funkcia kantora bola iba pridružená a bola v týchto záznamoch len súčasťou nakumulovaných funkcií speváka (bez ohľadu na hlasové zaradenie). Z predchádzajúcej analýzy nám vychádza, že prameň (účtovné knihy o platbách muzikantov), ktorý sme použili pre nachádzanie mien v kostole sv. Mikuláša pôsobiacich kantorov, je v akoby iba druhoradý. Z toho usudzujeme, že kantor bol mohol byť platený zároveň aj cirkvou. V tom prípade by sme potrebovali nahliadnuť do účtovných kníh cirkevného spoločenstva, čo však v aktuálnej prítomnosti vôbec nie je právne ani administratívne jednoduché.

16 Zlatý, resp. florén (florin, nem. gulden) bola strieborná minca, ktorá sa používala na území habsburskej monarchie a neskoršie rakúskeho cisárstva a Rakúsko-Uhorska. V r. 1754 bol zavedený konvenčný toliar, pričom florén

Prehľad o hudobníkoch v službách mesta a cirkvi v Prešove s akcentom na kantorov sme vytvorili na základe existujúcich archiválií (účtovné knihy Magistrátu mesta Prešov13), konkrétne vzhľadom na vtedy existujúce platené miesta mestských hudobníkov.14 Na začiatku výskumu, sme si stanovili za cieľ vytvoriť prehľad muzikantov v službách mesta Prešova v rokoch 1720-1850. Funkcie, za ktoré boli hudobníci honorovaní sú nasledujúce: organista, diskantista, altista, tenorista, basista, od r. sa objavuje aj 1832 fagotista a až okolo r. 1839 sa po prvý raz objavuje účtovný zápis o vyplatenej odmene pre hudobníka vo funkciou regenschoriho. Prekvapujúce bolo naše zistenie, že kantorstvo sa v týchto záznamoch nachádza vždy iba vo forme poznámky „cantor“ k vyššie menovanej funkcii, netvorí samostatnú položku15, to značí, že nedisponujeme presnými záznamami pre platby kantorom. Podobne ani finančné ohodnotenie nie je vždy uvedené, pohybuje sa však rádovo medzi 30 – 250 fl.16, pričom však najvyššie cifry sú pri funkcii trubača a regenschoriho. predstavoval polovičnú hodnotu toliara, delil sa na grajciare. Okolo roku 1850 bol ročný plat učiteľa okolo 130 zlatých, robotníka oko 100-200 zlatých. Florén bol štandardnou menovou jednotkou rakúskeho cisárstva a bol v obehu až do r. 1892, keď nahradený korunou (1 fl. = 2 koruny).

17 Celkovo konštatujeme, že záznamy o vokalistoch sú veľmi nepresné, často chýba pri položke meno, aj keď očividne bola vyplatená a zaznamenaná. Niektoré hlasy spievali pravdepodobne kantori, ludimajstri, juventutis instructori atď., čo sú všetko funkcie späté so školským systémom. To sa však odrazilo v ich platoch.

18 Ako altista je vedený až do r. 1766, pričom v r. 1766 sa jeho meno nachádza v aj v položke odmien pre tenoristu.

19 Ako zaujímavosť môžeme uviesť, že medzi rokmi 1772-1799 sa ako platení altisti a tenoristi objavujú aj jeho príbuzní: Josepho, Ignatio a Georgio Csermak. Zrejme ide o súrodencov príp. aj ich otca a pod., čo svedčí o tom, Čermákovci boli v Prešove dôležitou hudobníckou rodinou.

20 V 50. rokoch 19. storočia sa začína presnosť záznamov v účtovných knihách vytrácať, v maďarčine vedené položky sú prekrútené, nepresné, v porovnaní s latinskými menami v predchádzajúcich dekádach. V 60. rokoch už dokonca nie je možné zo záznamov zistiť nič, pretože sa tu nevyskytujú mená ani profesia, iba poznámky „musicus“ a pod.

21 Pozri bližšie Ref. 14, s. 72-74.

Na základe týchto skutočností prinášame prvý náčrt zoznamu kantorov pôsobiacich v zadefinovanom období (1720-1850) v službách mesta. Medzi r. 1720-24 a 1730-1732 sa pod položkou plateného diskantistu objavuje nemenovaný hudobník s poznámkou „cantor.“ V r. r. 1733 s poznámkou kantor je uvedený Josef Thorner (finančne odmenený ako basista). V roku1753 sa v účtovníctve objavuje kantor Joanni Ruman, v r. 1754 Valentino Tancz (obaja odmenení ako basisti), v r. 1758 sa pri mene Josepho Horcsin objavuje poznámka “cantoricum discant“, čo zrejme znamená speváka diskantistu17. Valentino Tancz (Tancs) síce je menovaný len v r. 1854, neskôr je vyplácaná nemenovaná osobnosť, predpokladáme však, že ide o tú istú osobu, takto je vedený až do r. 1764, pričom napr. v zázname z r. 1760 nachádzame pri jeho mene poznámku „+cantor“ a „discantista et altista“.18

V roku 1766 sa ako platený basista objavuje Joani Czermak, s poznámkou kantor19, ktorý je rovnakou sumou odmeňovaný až do r. 1802. V tomto roku ho striedajú v záznamoch ďalší basisti, pričom zaujímavý je v záznamoch Fredericus (Fridericus, Francisscus) Pechatschek (roky vyplatenia odmien 1809-1813). Od roku r. 1817 sa znova objavuje ako platený basista, ale už s poznámkou, že je súčasne aj kantorom, a to až do roku 1845. Ako platený basista je napokon medzi rok i 1849-50 vedený Ignatz Paulitska, s poznámkou „cantor“.20 Z hľadiska zodpovednosti za celkový chod a dramaturgiu hudobných produkcií v chráme za zmienku stojí ešte Carl (Carolus) Herfurth pôsobiaci v Prešove v rokoch 1832-64 ako chrámový a divadelný hudobník a hudobný skladateľ zábavnej hudby.21 V účtovných záznamoch sa r. 1832 objavuje ako trubač (turnerus), od r. 1839-64 ako regenschori, čo je zrejme veľmi dôležitá funkcia, honorovaná najvyšším možným honorárom (250 fl.), aký bol hudobníkovi podľa účtovných kníh vyplatený.22

22 Pre porovnanie, v tom čase zarábal ročne učiteľ okolo 130 florénov, robotník 100-200 fl., takže to bola veľmi slušná gáža.

23 Máme k dispozícii jediný zoznam hudobnín kostola sv. Mikuláša v Prešove, ktorý vyhotovil v 80. rokoch 20. storočia regenschori a dirigent zboru a orchestra, pán Alexander Harssághy.

24 Jeho skladateľský odkaz podľa doterajších výskumov tvorí 112 hudobných diel svetského charakteru (zábavnej a salónnej hudby): desiatky tancov, ländlery, mazúrky, valčíky, polonézy či quadrily. Viaceré z týchto diel vyšli aj tlačou v Budapešti, čo dosvedčuje, že bol v Uhorsku známym a obľúbeným skladateľom.

25 Vokálne party k tomuto orchestrálnemu dielu boli dokomponované organistom chrámu (od r. 1850) Karolom Schmidtom v r. 1865.

V závere nášho výskumu sme sa pokúsili niektoré mená dať do súvislostí so zoznamom hudobnín kostola sv. Mikuláša v Prešove.23 Žiaľ z mien kantorov, ktorých sa nám podarilo do dnešného dňa identifikovať po mene, ani jeden nezanechal hudobné dielo čo i len minimálneho rozsahu (príležitostná pieseň a pod.). Jediný Karol Traugot Herfurth (1790-1864), ako v Uhorsku známy a etablovaný skladateľ svetskej hudby24 v 19. storočí, ktorý prišiel do Prešova v roku 1809 a pôsobil tu ako chrámový a divadelný hudobník až do svojej smrti, nám zanechal jediné sakrálne dielo, ktoré vytvoril pre potreby chrámu. Zachovalo sa v Prešovskej zbierke hudobnín farského kostola sv. Mikuláša. Jeho názov je Graduale Pastorale pre 2 huslí, violu, violončelo príp. kontrabas, flautu, 2 klarinety, 2 horny, tubu, trúbku, pozaunu, tympany a organ.25

Bohatá inštrumentácia diela nám dokladuje skutočnosť, že v polovici 19. storočia sa v rímsko-katolíckom farskom kostole sv. Mikuláša v Prešove zrejeme interpretovala hudba spĺňajúca najvyššie umelecké kritériá. Aj organisti chrámov boli často zbehlými v kompozícii, spomeňme aspoň organistu Krištofa Kirchnera (?-?), ale aj ďalších (napríklad veľmi plodný skladateľ Jozef Janig (1784-1837), pôsobiaci v Prešove ako trubač), ktorí zanechali po sebe hudobné kompozície. To je však už mimo záujmu našej štúdie, pojednávajúcej o kantoroch a ich potenciálnej tvorbe. Aj tu sám nám potvrdzuje známy fakt, že kantor bol často natoľko zahltený povinnosťami v škole, pri práci so spevákmi a zborom na chóre ako aj inými povinnosťami, že na komponovanie mu ako praktikovi nie vždy zvyšoval čas, príp. možno ani nie vždy disponoval na to potrebným vzdelaním či predpokladmi. V porovnaní s organistom či regenschorim, v náplni práce zrejme nemal zadefinovanú povinnosť komponovať, to sa však len domnievame. O tvorbe prešovských kantorov (v porovnaní s tým, že disponujeme aspoň fragmentárnymi vedomosťami o tom, že sa realizovali aj ako chrámoví speváci a hudobníci) nemáme prakticky až do dnešných dní žiadne informácie. Avšak aj negatívne zistenia, týkajúce sa tvorby, sú určitým typom poznatkov a vedú nás k ďalším úvahám resp. hľadaniu ďalších bádateľských stratégií.

Slovo kantor má v súčasnosti, dosť široký rozptyl významov, v niektorých diškurzívnych kontextoch takmer zľudovelo. V porovnaní so svojím pôvodným určením neskôr trochu presunulo svoje významové pole, z pôvodného speváka či učiteľa totiž v dnešnom ponímaní predstavuje najmä organistu, ktorý sprevádza obrady v kostole a hudobne zabezpečuje priebeh liturgie (spieva aj žalmy, sprevádza prefácie kňaza a pod.). Ak kostol disponuje zborom, riadi ho dirigent, v prípade produkcií s orchestrom dirigent diriguje obe zložky. Tak ako v minulosti, aj dnes, podľa špecifických podmienok toho-ktorého chrámu či cirkevného spoločenstva, je to funkcia častokrát kumulovaná. Toto záverečné konštatovanie však platí iba v obmedzenej miere, keďže vychádza zo znalostí reálií v dnešnej praxi interpretácie chrámovej hudby v prostredí rímskokatolíckeho (západného) rítu.

SUMMARY

The role of cantors in music creation and performance at the chancellery of St. Nicholasʼ Church in Prešov during the 18th and 19th century

The paper is the 1st examination of musical life of the eastern Slovak metropolis from the point of view of research on life and music creation of cantors as a catalyst for its cultural development. Uncovering information about activities of cantors as musicians in the service of the city and the church in Presov was only possible through written municipal records, accounting records, birth registers and other documents. On the basis of existing archival records we carried out analysis through the records about paid jobs occupied by city musicians. As a result we created the 1st, albeit incomplete, list of the cantors names. In terms of occurrence of their musical works in the music collection of the parish church of St. Nicholas in Presov we did not succeded to make any important claims about the occurrence and the number of their artworks as well as any evaluations connected to their compositional contribution in the field of sacred music. This is the prospect for our subsequent research.

(preklad: doc. PaedDr. Slávka Kopčáková, PhD.)

OPUS FRANCISCANUM – hudba františkánov zo Slovenska z 18. storočia a diela františkánskej tradície zo stredoveku.

doc. PaedDr. Slávka Kopčáková, PhD.,

V deň sviatku sv. Cecílie, patrónky hudobníkov, nástrojárov, slepcov, Prešov dostal krásny darček. V stredu 23. novembra 2017 o 19. hodine sa uskutočnil koncert Františkánskej schóly z Bratislavy. Koncert bol sprievodným podujatím prvého z dva dni trvajúcej vedeckej konferencie s názvom „500. výročie rozdelenia Cirkvi a rádu sv. Františka“, ktorá sa konala vo františkánskom kláštore (Kostol sv. Jozefa) a rektoráte Prešovskej univerzity. Schóla pôsobí ako spevácke teleso sprevádzajúce náboženské obrady vo františkánskom Kostole Zvestovania Pána v Bratislave. Venuje sa interpretácii sakrálnej hudby. Spevácku zložku tvoria františkánski bratia, rehoľníci, umeleckou vedúcou je Mgr. art. Sylvia Urdová, PhD., organistka a zbormajsterka. Inštrumentálny súbor sa v tento večer predstavil v zložení Juraj Tomka (husle), Júlia Urdová (viola), Lumír Machek (kontrabas). Ako sólistka vystúpila vynikajúca sopranistka so špecializáciou na interpretáciu hudby starších štýlových epoch, Hilda Gulyásová.

Program koncertu reprezentoval umeleckú líniu autentickej predvádzacej praxe stredovekého jednohlasného chorálu katolíckej cirkvi (tzv. gregoriánskeho chorálu) ako aj snahu sprístupňovať pamiatky františkánskej hudby 18. storočia na území Slovenska, muzikológmi nazývanej aj katolícky barok. V oblasti duchovnej a chorálnej tvorby ho reprezentuje hudba tvorená v reholiach františkánov, piaristov a jezuitov. Z františkánov boli najznámejšími hudobnými tvorcami p. Pantaleon Roškovský, p. Gaudenttius Dettelbach, p. Georgius (Juraj) Zrunek, p. Paulín Bajan, p. Peter Peťko a ďalší. Pre ľud písali špecifické františkánske liturgické druhy (napr. missa francisciana), vianočné omše, betlehemské hry, duchovné piesne a duchovné árie.

Františkáni, považovaní za hudbymilovnú rehoľu, boli zaujímaví tým, že pri svojej chudobe a ideáli pokory, nikdy si nepotrpeli na autorstvo či sebaprezentáciu skrze umenie – tá im bola cudzia, umenie patrilo všetkým. Keďže ako chudobná rehoľa nikdy nemali dostatok prostriedkov na (v tom čase drahé) tlače hudobnín, repertoár si obstarávali tak, že buď noty prácne odpisovali alebo často tvorili radšej sami, vždy s ohľadom na dané miesto pôsobenia, na zverený ľud. Bola to hudba jednoduchšia, menej reprezentatívna, o to viac komunikatívna a vyvierajúca z nábožného srdca umelca zasväteného rehoľnému životu. Aj to je dôvod, prečo v dejinách hudby na území Slovenska narážame na toľko sporných či nevyjasnených informácií či až omylov týkajúcich sa autorstva mnohých ich diel. Typickým príkladom je známy príbeh (priam detektívka) týkajúci sa františkána Juraja Zruneka (pôsobil aj v Prešove) a jeho omše Harmonia Pastoralis, ktorej autorstvo (nesprávne pripisované Edmundovi Paschovi) sa po viac ako 250 rokoch podarilo objasniť až v 21. storočí, a to najvýznamnejšiemu znalcovi barokovej hudby a hudby reholí na území Slovenska, Ladislavovi Kačicovi.

Dramaturgia koncertu bola postavená na dvoch kontrastných striedajúcich sa momentoch – jednohlasnej duchovnej hudbe (v koncertnom predvedení však sprevádzanej nástrojovým ansámblom) a barokovej františkánskej tvorbe. Čo sa týka stredovekého chorálu, odzneli diela: O Francisce Christi forme, Cantate domino a v 20. storočí harmonizovaná stredoveká duchovná pieseň živého ba až tanečného charakteru Nitida Stella. Treba k nim ešte pripočítať prídavok Surexit Cristi. Zazneli ako ódy na sv. Františka, ako žalmické chvály Pána, a tiež na oslavu nebeskej Matky, Márie. Autentický dojem dotvárali gestá dirigentky, ktoré veľmi špecificky naznačovali interpretačné nuansy, ktoré boli v minulosti zachytené ešte neumovou notáciou, pričom dirigentské gesto je často ich stvárňovaním. Stredoveký chorál ako modlitba zaodetá do tónov je vlastne modlitbou a až potom hudbou, teda umelecká a estetická funkcia tu bola pôvodne sekundárna. Päť spevákov schóly, františkánskych pátrov, jedinečným a precíteným spôsobom stvárnilo duchovný a hudobný obsah diel.

Diela 18. storočia boli prezentované ako kompozície anonymných autorov (In Te Domine speravi, Gaude Virgo gloriosa), avšak v prvej časti koncertu odzneli najprv diela pátra Gaudentia Dettelbacha OFM, františkána tvoriaceho na rozhraní baroka a rodiaceho sa umenia hudobného klasicizmu. Od neho zaznelo vokálno-inštrumentálne diela Ave Maria a Salve Supremi Regis, ako oslava Márie, matky, svieže, živé s náznakmi snahy o originálnekompozičné riešenia, s črtami figurálnej hudby, špecifického kompromisu medzi starým umením a rodiacim sa novým umením, tvorivo dotvoreného františkánskymi hudobníkmi. Interpretačný pohľad na stvárnenie týchto diel je často veľmi individuálny, často je viac predstavou a improvizáciou, snažiacou sa priblížiť autentickej predvádzacej praxi minulosti, o ktorej často nemáme dostatok informácií a vyžaduje si aj veľkú dávku umeleckej predstavivosti. Aranžmány malého sprevádzajúceho ansámblu potvrdzovali túto hypotézu, boli však kreované s citom pre mieru, založené na komunikácii, responzii sólistky a schóly, plné muzikality ale aj rešpektu voči primárne duchovnému rozmeru tejto hudby, jej duchovnej intencii ako imperatívu umeleckého predvedenia v duchu tradícií sakrálnej hudby.

Publikum zaujala speváčka Hilda Gulyásová, školená v oblasti interpretácie hudby starších štýlových epoch. Jej nádherne klenuté melódie, dokonalá intonácia ako aj perfektná artikulácia napomáhali poslucháčom odhaľovať skryté nuansy hudby, melodicky jednoduchej, priezračnej, pritom vzletnej resp. unášajúcej dušu dychtivú po Bohu do jeho sfér. Dirigentka a umelecká vedúca Sylvia Urdová viedla celé predvedenie s istotou a pokorou k hudbe v priestore kostola, ktorý ponúkol svoju jedinečnú duchovnú ale aj špecifickú akustickú atmosféru.

Koncert františkánskej schóly bol pre nás, hudbymilovných Prešovčanov, jedinečnou umeleckou aj duchovnou udalosťou, dôstojnou oslavou dňa sv. Cecílie, oslavou hudby, zážitkom, nielen typu meditatívneho, ale v tento večer aj typu hymnicko-oslavného. Udialo sa tak v podobe jednoduchých a spontánnych foriem františkánskej hudby 18. storočia, ktorá je radostným a prostým vyjadrením vďaky Bohu, často je oslavou Božej Matky ako patrónky, ruže, orodovnice, pomocnice, Matky so najširším náručím. Zatiaľ čo poslaním hudby v duchu stredovej scholastiky bolo primárne povznášať a privádzať ľudskú dušu k Bohu, estetické funkcie boli potláčané, akási radosť či hedonizmus pokladané až za diablovo pokúšanie; nepodobne tomu, diela františkánskeho baroka sú už vyjadrením radosti z Božej prítomnosti, výrazu citového vzplanutia pre Božie dielo, ale aj výrazom pokory a autentického vzťahu k Bohu v nerovnom partnerstve človeka a veľkosti jeho Stvoriteľa. Kombinácia týchto dvoch pohľadov na hudbu (stredovekého a novovekého) vo vzácnej symbióze a synergii zafungovala aj na auditórium.

Umenie nám hovorí pravdu o človeku, inou než teologickou cestou. Je vyjavením Božieho milosrdenstva cez estetické vnímanie ako dar, ktorý dostal človek spolu s duchovnou (v užšom zmysle cirkevnou či liturgickou) hudbou na to, aby mohol chváliť Boha aj inak než len slovami či každodennou prácou a modlitbou, aby mal v Bohu potechu aj cez dar hudby. V mene všetkých zúčastnených ďakujem františkánskej schóle za tento krásny koncert a prajem jej veľa dobrej hudby, ktorá roznieti v srdciach poslucháčov zápal pre Božie dielo ako aj pre kvalitné umenie.

História mesta Prešov a jeho dominanty – kostola sv. Mikuláša

Prvá historická písomná zmienka o Prešove je z roku 1247, keď boli mestu udelené mestské práva kráľom Belom IV. Dejiny Prešova nadobudli svoju jedinečnosť aj vďaka geografickej polohe mesta, kde vždy dochádzalo k stretu viacerých národov a národností (Slovákov, Ukrajincov, Maďarov, Nemcov, Poliakov, Židov atď.). Kultúrny vývin mesta bol poznačený konfesionálnou pestrosťou, ktorá sa utvárala zo skupín rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, evanjelikov, pravoslávnych či izraelitov. Každá z týchto etnických a náboženských skupín v jednotlivých historických etapách prispela svojím dielom aj do dejín hudobnej kultúry Prešova, aj keď nie všetky historické fakty sú nám známe a mnohé sú nám skryté z dôvodu nedostatku prameňov i nikdy neukončených bádateľských aktivít.

Hudobná kultúra miest sa už od stredoveku pestovala na pôde kostolov, kláštorov, škôl, v neskorších obdobiach aj divadiel, hudobných spolkov či hudobných škôl. Cirkev a šľachta, neskôr cirkev a mestá, od čias hudobného klasicizmu v osvietenskej spoločenskokultúrnej klíme Európy postupne i rozmáhajúce sa meštiactvo boli vždy mecenášmi hudby.

Mecénstvo hudby ako sociologická kategória vždy predstavovalo základnú inštitucionálnu i materiálnu bázu pre hudobnú tvorbu, produkciu a recepciu hudobného umenia duchovného, sakrálneho a sekulárneho zábavného a úžitkového charakteru. Chrámy jednotlivých konfesií boli vždy svojím osobitým a špecifickým spôsobom miestami, kde sa pestovala nielen sakrálna hudba, ale neskôr často krát suplovali aj neexistujúce alebo nedostatočné možnosti pre koncertné podujatia a celkový kontakt s umeleckou hudbou aj pre tie najnižšie vrstvy obyvateľstva.

Výnimočné postavenie v prešovskej hudobnej kultúre vždy zaujímal kostol sv. Mikuláša, predtým farský kostol, v súčasnosti od r. 2008 Konkatedrála sv. Mikuláša Košickej arcidiecézy. Je dominantou mesta nielen z architektonického hľadiska, ale od začiatkov svojej existencie bol aj miestom, kde sa pestovala sakrálna hudba ako hlavná oficiálna forma hudobného života v stredoveku a ranom novoveku. Kostol patrí medzi najkrajšie monumenty neskorej gotiky na Slovensku, je jedinou zachovanou gotickou sakrálnou stavbou v meste. Jeho pôvod siaha do predmestského obdobia. P. Švorc (2006) uvádza, že pravdepodobne už v 13. storočí na jeho mieste stál kostol nemeckej osady.¹ Vlastný farský kostol si mesto postavilo koncom 40. rokov 14. storočia, dokladá to kráľovská listina z roku 1347.² Viaceré stavebné úpravy a prístavby sa uskutočnili v priebehu 15. storočia.

Najradikálnejšie zásahy priniesla prestavba v rokoch 1502-1515, keď dostal kostol neskorogotickú podobu. Pôvodne bol okolo kostola cintorín, ohradený kamenným múrom, v prvej polovici 19. storočia ho však zrušili a zbúrali tiež múr. Ďalšie storočia priniesli už len menšie úpravy, väčšie zmeny sa diali už len z hľadiska vnútorného zariadenia. Kostol viackrát vyhorel³, novú, pseudogotickú strechu dostal v roku 1904. Dóm slúžil ako katolícky farský kostol do r. 1531, pokým až do času, keď väčšina mešťanov spolu s kňazmi Antonom Transylvanom a Bartolomejom Bognerom prijala Lutherovo učenie. Ďalších 140 rokov slúžil ako evanjelický chrám občanov nemeckej národnosti. Po obsadení mesta habsburgským vojskom v r. 1671 bol načas katolíckym kostolom, počas Tőkölyho povstania (1682-86) bol opäť evanjelický. V rokoch 1705-1711, počas povstania Františka II. Rákocziho zažil posledný krát éru fungovania ako evanjelický kostol. Od roku 1711 až do súčasnosti je rímskokatolíckym kostolom.

Pestovanie sakrálnej hudby – sociálne vrstvy hudobníkov a potenciálny repertoár

Z hľadiska nášho skúmania sú pre nás zaujímavé najmä dva organy, ktoré sú súčasťou sakrálneho objektu a boli dynamizujúcou podmienkou pre hudobné produkcie. V roku 1634, teda v protestantskom období bol postavený hlavný organový chór s organom na zadnej strane. Veľký organ sa skladá z 3480 píšťal, 20 zvonov a zvonkohry. Hudobná historička J. Petöczová (1993, s. 361) uvádza, že organ bol „prestavaný už v roku 1647“, a teda prešovskí organisti mali veľmi dobré podmienky na pestovanie náročnej sakrálnej hudby. Bočný chór s malým organom pochádza zo 17. storočia, skladá sa z 378 píšťal, z ktorých niektoré sú však dnes už nefunkčné. (Švorc et al., 2006). Z hľadiska štruktúry hudobného života v období 17. storočia pretrvával model zaužívaný už v renesančnom období. Centrom hudobného života v meste bol kostol a škola, boli veľmi úzko prepojené, najmä z personálneho hľadiska. Kantor, organista a trubač boli zamestnancami mesta. V Prešove to boli konkrétne organisti všetkých troch kostolov zodpovedajúci za hudobnú zložku v chráme, kantori ako cirkevní speváci na chóre, učitelia, dirigenti či skladatelia, a napokon trubači ako nová kasta mestských hudobníkov a iní príležitostní hudobníci (ludimajstri, juventutis instruktori či potulní muzikanti).

Pre 17. storočie je charakteristická prevažne protestantská kultúra. Tento zlom však nastal už v polovici 16. storočia, pretože zmena náboženskej ideológie mesta mala za následok aj zmeny v prešovskom hudobnom života. Mecenášmi hudobného života ostali naďalej mestá, cirkev a šľachta, a to ešte vo väčšej intenzite. L. Kačic (1996, s. 87) uvádza, že mestskí trubači (tubicines in turri, turnieri a pod.) boli organizovaní v cechoch, vežový majster mal od dvoch do štyroch pomocníkov (učni a tovariši), ich úlohou bolo „oznamovanie času a dôležitých udalostí“, mestské aj chrámové produkcie, bez ohľadu na konfesiu, ale boli povinní hrať aj na hostinách a zábavách, hrať signály, fanfáry a chrámovú hudbu. Boli to často multiinštrumentalisti, ovládali hru na dychové, sláčikové, prípadne klávesové nástroje. Okrem nich pôsobili v mestách aj potulní muzikanti, kaukliari, pištci, speváci – predstavitelia hudby nižších spoločenských vrstiev, najmä na trhoch a pod. Hudba na pôde cirkvi sa pestovala na kostolných chóroch, ktoré boli prepojené so školami, kde pôsobili kantor, rektor a organista. Kantor mal na starosti hudbu v kostole, tiež vzdelávanie v škole, väčšie kostoly mali aj post tzv. directora musiace. Doteraz najmenej preskúmaná je úloha šľachty a šľachtických rezidencií. Z archívnych materiálov vieme s určitosťou, že už v tej dobe si viacerí šľachtici vydržiavali vlastné kapely. Šľachtické kapely boli najmä v Bratislave, na vidieku najmä nižšia šľachta využívala viac ľudových muzikantov, o čom svedčia zborníky zo 17. a 18. stor. Východné Slovensko patrilo k štyrom hlavným centrám (popri Bratislave, stredoslovenských banských mestách, Spiši), resp. hudobnokultúrnym okruhom. Najvýznamnejšiu úlohu tu zohrávali Košice a Prešov. Prešovský inventár hudobnín (1661) dokladá, že napr. S. Capricorn bol známy na celom Slovensku, tento vzácny inventár obsahuje aj skladby prešovského organistu Georgea Plotza. Najcennejšou a vlastne jedinou hudobnou pamiatkou tohto obdobia je Prešovský graduál (Graduale Ecclesiae Hungaricae Epperiensis, 1635-1642), napísaný kantorom D. Bánskym⁴ pre maďarskú komunitu, nachádza sa v archívnych depozitoch Budapešti. Je to „jediná prešovská notovaná pamiatka zo 17. storočia“, ako uvádza Petöczová (1993, s. 357). Tento manuskript obsahuje širokú škálu dobového piesňového repertoáru.

V čase postavenia organa v roku 1634 bol prešovským organistom Johann Heinrich, v roku 1643 bol v slovenskom kostole v Prešove organistom Samuel Benedicti, v roku 1950 získal Prešov vynikajúceho a skúseného organistu Juraja Plotza, ktorý sa stal na ďalšie desaťročie jedným z najaktívnejších mestských hudobníkov. Katalóg hudobnín farského kostola v Prešove z roku 1661 (čo je aj rok úmrtia Juraja (Georgea) Plotza) prináša veľmi dôležité informácie o dnes žiaľ neznámej tvorbe tohto prešovského organistu. Dozvedáme sa z neho dôležitý fakt, že Plotzove skladby vyšli tlačou5, čo bolo v 17. storočí veľkou vzácnosťou. Zoznam eviduje jeho vlastné rukopisy v počte minimálne 16 explicitne označených, dnes však už neznámych diel. Hudobné nástrojárstvo reprezentovalo hlavne organárstvo. Pre slovenský barok sú typické jednomanuálové pozitívy so sýtym zvukom a drevenými píšťalami. Na východnom Slovensku pôsobil vynikajúci nástrojár Adam Bessler (cca 1625-1679), údajne aj vynikajúci prešovský mestský trubač. Trubači vytvárali charakteristický kolorit mesta, formovali sa postupne na sociálnu skupinu vážených umelcov-hudobníkov. Počas celého 17. storočia ich mesto Prešova zamestnávalo, aby slovami Petöczovej (1993, s. 363): „do ticha mestských ulíc oznamovali z veže farského kostola sv. Mikuláša čas (celú hodinu) a dvakrát denne, s výnimkou piatku, hrali na dvoch stranách veže po dve skladby.“⁶

Hudobné produkcie – inštrumentár a repertoár na chóre kostola v 18. a 19. storočí

Hudobné dianie na pôde farského kostola v priebehu 18. storočia tvorí najzaujímavejšiu ale pritom najmenej, resp. takmer vôbec neprebádanú etapu hudobných dejín Prešova. Jedným z mála zachovaných svedectiev o hudobnom inštrumentári je len existencia záznamu z kánonických vizitácií z roku 1814, kde nachádzame súpis hudobných nástrojov vo vlastníctve kostola.⁷ V súčasnosti nie je ani dosť dobre možné zistiť, v akom stave je notový materiál, napriek ústne tradovanej informácii o tom, že najväčší podiel v ňom tvoria práve hudobniny z 18. storočia. Naposledy sa touto problematikou zaoberala na konci 70. rokov 20. storočia najvýznamnejšia bádateľka obdobia hudobného klasicizmu na Slovensku D. Múdra (1978), pričom zhrnula iba zopár známych faktov a skonštatovala, že notový materiál je minimálne doložený, čo však nepovedala – hlavne neprístupný – nesprístupnený.

Ako uvádza Múdra (1978, s. 3) vo svojej štúdii, na odpisovaní hudobnín sa v tom čase podieľali hudobníci Václav Liball, Christophorus Kirchner, na prelome storočí istý Pauk a Ján Barent. Z repertoáru sa zachovali skladby J. a M. Haydna, J. J. Rybu, bratov Žaškovských, L. Hoffmana, J. A. Discata, J. Gravaniho, Johna Müllera, F. Kauera, K. Kemptera, J. Wiesnera, A. Zimmermana a mnohých ďalších. Objavili sa tu však aj neznáme skladateľské mená ako Renherik, Schilha, A. Zangl, J. G. Zangl, Sr. Cecília Magulová a celá plejáda ďalších, ktorí sa podľa našich zistení nachádzajú iba v prešovských notových pamiatkach, to značí že predstavujú doposiaľ ešte nespoznaných regionálnych či lokálnych skladateľov, ktorých tvorbu by bolo potrebné preskúmať a podrobiť komparácii so známym dobovým repertoárom.⁸ Keďže notový materiál toho času nie je sprístupnený pre stavebné úpravy v chráme, môžeme tieto vývody robiť iba na základe jediného existujúceho novšieho súpisu hudobnín z pera A. Harsághyho, ktorý vznikol cca v 80. rokoch 20. storočia.

Za významný z hľadiska vnesenia nového svetla do bádania považujeme naše spracovanie prehľadu muzikantov v službách mesta Prešov v rokoch 1720-1850. Tento prehľad je výsledkom mravenčej práce s desiatkami dokumentov uložených v depozite Štátneho archívu MV v Prešove.9 Sú to dokumenty ako Účtovná kniha mestskej pokladne, Pokladničný denník mesta Prešov, Kniha záznamov výplat, Kniha poznámok o mzdách, Kniha záznamov o vyplatených mzdách a pod. Podľa týchto dokumentov si vieme urobiť obraz o dobe pôsobenia hudobníkov, o ich hudobníckych funkciách, zmenách vo výkone hudobníckych funkcií i o honorároch za ich činnosť pre mesto a cirkev. Môžeme ich roztriediť do troch skupín: organisti, trubači a speváci (diskantisti, altisti, tenoristi, basisti), pričom niektoré funkcie sa časom kumulovali či prekrývali. Z hľadiska potenciálnej hudobnej tvorby (napr. trubač a skladateľ Joseph Janigh, neskôr pozvaný k pôsobeniu do Košíc) a významu uvedieme mená niektorých organistov a trubačov v krátkom historickom priereze ale logickým výberom, pretože rozsah nášho príspevku nám nedovoľuje tento novokreovaný zoznam uviesť detailne celý. V 18. a prvej polovici 19. storočia pôsobili ako organisti títo hudobníci (v zátvorkách uvádzame roky ich pôsobenia): Jacobus Zelencsik (1722 – 1739), Paulo Fejervary (1740 – 1752), Georgio Torner (1753 – 1764), Andrea Volanek (1767 – 1776), Josepho J. Lenger (1777 – 1781), Josepho Pantke (1782 – 1791), Joannes Szilvay (1792 – 1805), Christophorum Kirchner (1805 – 1749), po ňom Carolus Schmidth od r. 1850. Z toho prehľadu vidíme, že funkcia organistu bola pomerne stabilná a dlhodobá, zrejme aj dostatočne atraktívna z hľadiska finančného. Ako trubači pôsobili Andrea Kornicisz (1722 – 1740), Georgio Krausz (1741 – 1745), Mattias Szluhovinyi (1746 – 1756), Francisco Dittrich (1757 – 1775), paralelne s ním Joanni Prihoda (1757 – 1762), ktorého vystriedal Joanni Gorlicsky (1763 – 1775), ďalej potom Adam Molnar (primarius turnerus, 1776-1809), rok po ňom a paralalne s ním Joseph Urtespacher (1777 – 1793), Michael Nijerak (secundarius turnerus, 1794 – 1810), potom ho vystriedal Joseph Janig (1810 – 1824), súbežne aj Michal Villecz (1816 – 1824), Ignatius Emericus Novak (1825 – 1831), napokon v rokoch 1832 – 1864 Carolus Herfurth, ktorý je v účtovných knihách od r.1839 vedený nie ako turnerus ale už ako regenschori.¹⁰

Od roku 1844 prevláda v zápisoch maďarčina, v 50. rokoch 19. storočia sa presnosť záznamov stráca, položky sú zaznamenané nedôsledne. V 60. rokoch sú záznamy v maďarských účtovných knihách úplne nepresné, oproti záznamom latinským z predchádzajúcich desaťročí. Neskoršie záznamy ako musicus nám neumožňujú presne pomenovať profesiu. Začiatkom druhej polovice 19. storočia malo mesto už aj dvoch platených fagotistov a neskôr aj dvoch hornistov (lesný roh). Vo funkciách spevákov i inštrumentalistov sa vyskytujú už väčšinou maďarské mená. Pri pomenovaní celej plejády týchto aktívnych hudobníkov nastáva priestor pre komparáciu s notovým materiálom, ktorý by po sprístupnení potenciálne mohol priniesť nejedno zaujímavé odhalenie z hľadiska objavovania lokálnych a regionálnych tvorcov (tzv. kleinmeister) spätých s Prešovom.

Od 19. storočia po súčasnosť

Na prelome 18. a 19. storočia hudobné produkcie na pôde farského katolíckeho kostola naozaj prekvitali, a to najmä v čase účinkovania českého hudobníka Jána Čermáka a organistu Jána Szilvayho. Takmer celú prvú polovicu 19. storočia (v rokoch 1805 – 1749) bol organistom Krištof Kirchner (1805-1849), aktívny aj ako skladateľ, jeho dielo doposiaľ nebolo prebádané. Ako speváci pôsobili aj Ján Viravský (1806-1815), Anton Janig a jeho brat, trubač a hudobný skladateľ Jozef Janig (1784-1837). Významnou osobnosťou bol Karol Herfurth (1790-1864), známy ako dirigent v košickom a prešovskom divadle, inak najmä skladateľ svetskej hudby, ktorého hudobného tlače boli známe na území dnešného Maďarska, dokonca aj v samotnej Budapešti. Tematikou pestovania duchovnej sakrálnej hudby na pôde kostola sv. Mikuláša v Prešove sme sa bližšie zaoberali v našej štúdii (Kopčáková, 2011), na ktorú čitateľa odkazujeme. V mapovaní hudobných produkcií v druhej polovici 19. storočia existujú určité medzery a rezervy, ktoré sú naplánované ako predmet nášho vedeckého bádania v blízkej budúcnosti.

Celkovo môžeme konštatovať, že v 20. storočí pulzoval na chóre rušný hudobný život, ktorý je čiastočne podchytený a zdokumentovaný už aj v konkrétnych kronikách Zboru a orchestra pri kostole sv. Mikuláša. Tieto kroniky sú vo vlastníctve tejto komunity nadšencov pre duchovnú hudbu a spev. Podstatné je, že kontinuita hudobného života je až do týchto čias zachovaná, to značí, že Prešov patrí medzi jedno z niekoľkých krajských miest (popri kultúrnych centrách ako Bratislava či Košice), kde sa na najväčšie cirkevné sviatky v roku (najmä vo Vianočnom a Veľkonočnom čase, na Sviatok všetkých svätých resp. pamiatku zosnulých) organizujú hudobné produkcie a hrajú sa omšové cykly – skvosty z pera najvýznamnejších hudobných tvorcov vôbec (napr. W. A. Mozart, J. S. Bach, F. Schubert a mnohí ďalší).

Určitým spestrením sú v posledných dvoch desaťročiach aj snahy dirigenta S. Šarišského prezentovať príležitostne aj takmer neznámu tvorbu lokálnych skladateľov (C. Herfurth, A. Janigh, J. A. Zangl, K. Kirchner a pod.). Tieto aktivity sú neoceniteľné z hľadiska spoznávania nášho zatiaľ neobjaveného kultúrneho dedičstva a jeho sprístupňovania prešovskej kultúrnej verejnosti na posvätnej pôde kostola, ktorý bol po celé stáročia dominantou mesta.